Historickolingvistické výskumy
Historickolingvistické bádanie na nitrianskej katedre má v súčasnosti pokračovanie predovšetkým zásluhou prof. PaedDr. Ľubomíra Kralčáka, PhD., a prof. Mgr. Martina Diweg-Pukanca, PhD., z mladšej generácie sem možno zaradiť Mgr. Natáliu Glaap, PhD.
Ľ. Kralčák v ostatnom čase rozvíja historickolingvistický výskum v dvoch smeroch – jednak zameraním sa na staroslovienčinu, osobitne na slavistický paleografický výskum pôvodu hlaholiky, a jednak na spisovnú periódu dejín slovenčiny. Pokiaľ ide o paleoslavistický výskum, je potrebné uviesť najmä jeho monografiu Pôvod hlaholiky a Konštantínov kód (2014) ako podanie novej, originálnej teórie o pôvode prvého slovanského písma. Z výskumu bernolákovského a štúrovského obdobia formovania spisovného jazyka možno osobitne spomenúť knižnú publikáciu Bernolákovská spisovná slovenčina (2009) a významnú kolektívnu monografiu skoncipovanú pod Kralčákovým vedením Ľudovít Štúr. Jazykovedné dielo (2014; 2. vyd. 2015). Vydaná bola pri príležitosti 200. výročia Štúrovho narodenia a prináša analýzu a komplexnú edíciu jazykovedných prác kodifikátora novodobej spisovnej slovenčiny.
V rámci projektového výskumu realizovaného za posledných šesť rokov sa Ľ. Kralčák ako člen širšieho riešiteľského kolektívu viacerých pracovísk Filozofickej fakulty UKF v Nitre zameral na paleoslavistickú problematiku v grantovej schéme APVV nazvanej Štúdium byzantského hodnotového systému a jeho reflexie v slovanskom kultúrnom prostredí (2017 – 2021). Výsledky tohto jeho bádania reprezentujú dve štúdie. Prvá z nich Prečo je cyrilo-metodská tradícia súčasťou našich kultúrnych dejín (2017) predstavuje analytický reflex súčasných spoločenských diskusií o našom cyrilo-metodskom ideovom a slovesnom dedičstve, keď sa ono stáva objektom tzv. demýtizácie vlastných národných dejín. Táto demýtizácia spochybňuje cyrilo-metodskú tradíciu, relativizuje jej význam pre naše kultúrne dejiny a kriví chápanie tejto misie. Publikovaná štúdia podáva kritiku tohto postoja k našej kultúrnej histórii a zároveň polemizuje s jeho hlavnými ideami i poznatkovými východiskami. Prostredníctvom podrobnej a exaktnej argumentácie autor vyjadruje presvedčenie, že vďaka tomu, že dielo byzantskej misie solúnskych bratov Konštantína a Metoda stojí na počiatku našej histórie a my sa k nemu a jeho odkazu bezvýhradne hlásime, stalo sa prirodzene súčasťou našich duchovných dejín. Ono duchovno, o ktoré tu ide, spočíva v existencii výnimočného diela, ktoré u nás na Veľkej Morave táto misia vytvorila. Toto dielo prinieslo: (1) zostavenie prvého slovanského písma, pozdvihnutie staroslovienčiny na úroveň literárneho a liturgického jazyka a jej zrovnoprávnenie s hebrejčinou, gréčtinou a latinčinou ako kánonickými liturgickými jazykmi, (2) preklady biblických, modlitebných, právnych a patristických textov z gréčtiny, (3) tvorbu pôvodných staroslovienskych textov, (4) založenie kvalitného školského vzdelávania podľa vzoru byzantských učilíšť, (5) usporiadanie spoločenských vzťahov na byzantských právnych základoch, ako aj (6) organizáciu vlastnej cirkevnej správy. Pritom nie je dôležité, že išlo o relatívne krátku dejinnú epizódu. Ukazuje sa, že odmietanie našej cyrilo-metodskej tradície v úplnosti ako mýtu je prejavom absolútneho nepochopenia duchovnej podstaty cyrilo-metodského dedičstva.
Druhým výstupom v rámci uvedeného projektu je štúdia Martin Hattala a jeho vklad do diskusie o historickom pomere medzi hlaholikou a cyrilikou (2021). Výskum reaguje na veľmi málo známu, no dôležitú skutočnosť, že M. Hattala sa okrem problematiky slovenského spisovného jazyka venoval aj paleoslavistickým otázkam, konkrétne historickej pôvodnosti hlaholiky a cyriliky. Cieľom výskumu bolo poukázať na Hattalov vedecký vklad do diskusie o historickom pomere medzi týmito abecednými sústavami, a to v čase nových objavov starobylých písomných pamiatok, ktoré viedli k formovaniu síce postupnej, avšak epochálnej zmeny názoru v tom zmysle, že pôvodné Konštantínom Filozofom zostrojené slovanské písmo bola hlaholika. Hattala patril k tej časti slovanskej vedeckej komunity, ktorá uznávala za pôvodné slovanské písmo cyriliku, a z tejto vedeckej pozície pristupoval k jednotlivým sporným otázkam i novoobjaveným textovým pamiatkam. Svoj odmietavý postoj k novým názorom odkazujúcim na prvenstvo hlaholiky vyjadril vo vedeckom príspevku zameranom na analýzu textu mnícha Chrabra O písmenách, vtedy známeho v piatich historických prepisoch. Išlo o text, v ktorom v dvoch z jeho prepisov aktuálne objavili dvaja ruskí bádatelia nesprávne abecedné a číselné údaje svedčiace o hlaholskom základe týchto textových pamiatok. M. Hattala vyjadril odmietavý postoj k týmto dôkazom, pričom to odôvodnil jednak nekompetentnosťou, a teda nespoľahlivosťou skriptorov prepisujúcich tieto pamiatky, a jednak nedôslednosťou súčasných bádateľov pri skúmaní sporných častí textu. Ďalší vývoj výskumov o pôvodnosti hlaholiky napokon nedal M. Hattalovi za pravdu. Možno však konštatovať, že hoci sa vo svojich polemikách nevzdal tradičného, neskôr napokon prekonaného názoru na formu pôvodného slovanského písma, niektorými svojimi výskumnými poznatkami prispel k rozvinutejšiemu vedeckému diskurzu o jednej z fundamentálnych otázok slavistiky.
M. Diweg-Pukanec na konferencii s názvom Jazyk – historický fenomén (2010) vystúpil so svojou novou teóriou o pôvode slovenčiny. Teória nadväzovala na jeho výskumy praslovanskej lexiky, ktoré publikoval knižne pod názvom Praslovanská lexika v nárečiach slovenských kmeňov (2008). Tá bola dopracovaná vo vedeckej monografii Svätoplukovo kniežatstvo a stará slovenčina (2013). Zo skorších monografických prác tohto autora môžeme spomenúť aspoň jeho Etymologický nákres slovanských bohov a démonov – náboženstva a morálky Slovanov (2013), v ktorom etymologicky a kultúrnohistoricky interpretoval slovanské teonymá, ako aj sémantiku vybraných slovanských výrazov z oblasti etiky.
V období posledných piatich rokov sa M. Diweg-Pukanec venoval výskumu najstaršej súvislej písomnej slovanskej pamiatky – Kyjevských listov. V paleoslovenistike sa tradične usudzuje, že jazyk tejto pamiatky odráža západoslovanské, resp. moravsko-panónske kultúrne nárečie, resp. reč Koceľovho kniežatstva s centrom v Blatnohrade. Vo svojich časopiseckých príspevkoch, ale najmä v monografii The Kiev Leaflets as Folia Glagolitica Zempliniensia (2020) však ukazuje, že onomasticky nie je hľadanie dialektu Kyjevských listov v Panónskom kniežatstve úplne presvedčivé, pretože v neskoršej Zalianskej župe, na ktorej území sa nachádzalo centrum kniežatstva Pribinu a Koceľa, nie je v súlade s Kyjevskými listami napríklad ojkonymum v blízkosti vŕšku Perjászló, ktoré je v župe doložené v roku 1265 ako villa Priazo, k antroponymu Prějaslav, bez epentetického ľ, či názov doložený v župe už v roku 1082 ako Scerente, pretože pochádza zo *Sręća, kde je ć z praslovanského *tj, teda nie c, navyše je tu zachovaná nosovka, takže tento názov je starobylý a rovnako ako villa Priazo odporuje Kyjevským listom.
Podľa M. Diweg-Pukanca patria epentetické ľ a zmena *tj/kt > c medzi tie osobité jazykové črty Kyjevských listov, ktoré nemožno spochybňovať, tretím nespochybniteľným prvkom je zmena *dj > (d)z, štvrtým tvary mäkkých substantív na –ę a piatym zmena *sk/stj > šč. Ak by sa teda spresňovalo, o aké nárečie v prípade tzv. kultúrneho moravsko-panónskeho nárečia ide, mal by to byť dialekt, ktorý má prinajmenšom všetky tieto črty, čo podľa neho spomedzi slovanských nárečí najlepšie spĺňajú sotácke nárečia. Pre tieto nárečia majú aspoň do istej miery svedčiť tiež ojedinelé alebo nepresvedčivé jazykové črty Kyjevských listov (zmeny *tjutjь > *tutjь, *sk > sc, *ch > s, *dl > l, metatéza likvíd, kontrakcia, I sg. m., D sg. zámena ty, G pl. silachъ), ako aj špecifické jazykové črty Kyjevských listov (syntax, lexika, prejotácia tvarov slovesa byť, prízvuk, kvantita, koreň cir– v cirъky) a niektoré historické fakty (česko-moravský rod Bogat-Radvan, kostoly zasvätené Klimentovi, originálne znenie 20. modlitby Kyjevských listov). M. Diweg-Pukanec tento výskum napokon rozšíril o rozbory ďalších pamiatok moravsko-panónskej proveniencie a vydal Antológiu textov (nielen) slovenských redakcií staroslovienčiny (2019) a viaceré zásadné sprievodné štúdie.
V duchu historickolingvistických výskumov sa nesú aj projekty venované psycholingvistickému javu ľudovej etymológie v slovenčine, ktorých autorkou je N. Glaap. V projekte s názvom Ľudová etymológia v slovenčine sa primárne zamerala na všeobecný zber ľudovoetymologických lexém v slovnej zásobe slovenčiny, ktoré následne analyzovala a klasifikovala do vybraných skupín vzhľadom na charakter zmeny v sekundárne motivovanom slove. V nadväzujúcom projekte Ľudová etymológia v nespisovnej lexike a hovorových slovách sa zas detailnejšie venovala výskumu a analýze ľudovoetymologickej lexiky vo vybraných okruhoch, a to primárne v oblasti nárečových výrazov, archaizmov, historizmov i v oblasti slangu. Okrem rozboru jednotlivých lexém autorka poukázala aj na historicko-spoločenské vzťahy slovenských nárečí k vybraným jazykom, z ktorých boli dané výrazy prevzaté a neskôr v slovenských nárečiach adaptované – prispôsobené slovenskému jazykovému povedomiu prostredníctvom sekundárnej motivácie. Výsledky výskumov boli prezentované v podobe štúdií.
