Štefánikova tr. 67, pam. budova F. Faulhammera, 2. poschodie
Katedra slovanských filológií vznikla v roku 1959 ako Katedra slovenského a ruského jazyka a aj dnes je domovom predovšetkým slovenskej a ruskej filológie, z ktorých každá disponuje v rámci katedry vlastným oddelením. Hoci obidve oddelenia spolupracujú v mnohých oblastiach intelektuálnej činnosti a majú spoločné programy doktorandského štúdia, oddelenia sú administratívne autonómne, majú svojich vlastných pracovníkov vrátane vedúcich, vlastné prijímacie konania, rozvrhy a požiadavky na štúdium.
História
Začiatky filologického vzdelávania v Nitre možno s určitosťou klásť na začiatok 12. storočia, kedy bol rektorom nitrianskej kapitulskej školy Willermus Grammaticus, ale dejiny filologických výskumov, ktoré sa dajú považovať v dnešnom slova zmysle za slavistické, v tomto meste oprávnene predpokladáme už v období vzniku biskupstva v roku 880, resp. kláštora na Zobore. V 9. – 11. storočí tu musel byť živý intelektuálny záujem o miestny jazyk, keďže viaceré staroslovienske pamiatky jasne dokazujú, že v Nitre sa slepo nepreberala solúnska staroslovienčina, ale okrem iného sa tu filologicky dotvárala. Ďalším významným medzníkom filologických výskumov v Nitre je založenie vyššej školy – Seminára svätého Ladislava. Seminár bol už po svojom vzniku v roku 1715, ale najmä v 19. storočí významným ohniskom filologického rozvíjania slovenského jazyka v slovanskom kontexte, až kým nebol v roku 1950 zrušený komunistickým režimom.
Dnešná Katedra slovanských filológií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre pozostáva z troch organizačných zložiek, ktoré boli v istom období svojej existencie samostatnými katedrami. Katedra slovenského a ruského jazyka sa totiž krátko po svojom vzniku v roku 1959 rozdelila na Katedru slovenského jazyka a literatúry a Katedru ruského jazyka, ktorá sa v roku 1966 rozšírila a premenovala na Katedru rusistiky a západnej filológie. V 70. a 80. rokoch 20. storočia sa najmä zásluhou Michala Sotáka, ktorý sa venoval slovensko-ruskej komparatistike, ale aj Márie Veselej, Michala Rohaľa, Evy Páleníkovej a Andreja Červenáka stáva táto katedra najvýznamnejším centrom rusistických bádaní na Slovensku. V rámci Katedry slovenského jazyka a literatúry vzniká zas v roku 1967 mimoriadne významný Kabinet literárnej komunikácie (neskôr Kabinet literárnej komunikácie a experimentálnych metodík, Vedeckovýskumné pracovisko literárnej komunikácie a experimentálnych metodík a napokon Ústav jazykovej a literárnej komunikácie). Zakladateľské osobnosti František Miko, Anton Popovič, Ján Kopál, Pavol Plutko, neskôr Peter Liba, Tibor Žilka a ďalší predstavujú najvýznamnejšie a personálne najsilnejšie obdobie v dejinách slovakistickej katedry.
Keďže Katedra slovenského jazyka a literatúry personálne rástla, v roku 1987 sa rozdelila a vznikla z nej Katedra slovenského jazyka a Katedra slovenskej literatúry, znovu sa spojili v roku 2017. V roku 1990 sa odčleňuje z Katedry rusistiky a západnej filológie Katedra anglistiky a germanistiky a ďalej funguje samostatná Katedra rusistiky. S Katedrou slovenského jazyka a literatúry sa táto opätovne spája v roku 2022 pod novým názvom Katedra slovanských filológií. Katedra slovanských filológií sa delí na Oddelenie slovakistiky a Oddelenie rusistiky, pričom Oddelenie slovakistiky sa ešte ďalej člení na Sekciu lingvistiky a Sekciu literárnej vedy. Okrem uvedených dvoch slovanských jazykov má v rámci Oddelenia slovakistiky tradične silné postavenie výskum a vzdelávanie v oblasti bohemistiky a paleoslovenistiky a v rámci Oddelenia rusistiky aj bielorusistické a ukrajinistické štúdiá, ktoré sú posilnené okrem iného tiež dobre etablovaným ukrajinským lektorátom. Katedra slovanských filológií (resp. jej organizačné zložky) vychovala celý rad výnimočných osobností v oblasti vedy, vzdelávania, prekladu, verejnej správy, kultúry, médií a obchodu. V 60. rokoch 20. storočia z nej vyrástla medzinárodne uznávaná Nitrianska škola, ktorá dodnes orientuje svoj moderný výskum na semioticko-komunikačné teórie. V 90. rokoch sa začala na katedre rozvíjať vedecko-pedagogická Škola dvoch dám (E. Krošlákovej a K. Habovštiakovej), ktorá kladie dôraz na európske historické dedičstvo v postindustriálnej a digitálnej dobe.
